Xiusha

Aj keď sa väčšinou tvárim ako odvážna nebojácna vševediaca bifľoška, v momente ako si pomyslím na matury, mám pocit že som prišla o dno žalúdka...

Stále si vyčítam, že som sa neučila cez tie tri roky viac, pochybujem, či som si vybrala dobré predmety, bojím sa, či sa stihnem naučiť všetky tie kvantá, či spravím prijímačky na vysokú, stále si nie som istá, či mám ísť na históriu alebo žurnalistiku, ...

Proste je toho veľa a viac a ešte viac... Chcela by som byť vo svojom obore svetová, urobiť takú menšiu dieru do sveta... Ak sa chcem uživiť históriou, musím byť fakt dobrá.

Je blbé, že som sa tri roky učila systémom- naučím, napíšem písomku- zabudnem, takže teraz nič neviem poriadne...

Cez prázdniny som si začala opakovať dejepis a čuduj sa svete si to celkom pamätám. To bol ale začiatok prvého ročníka, bola som zaľúbená do svojho dejepisára (ostatní ho neznášali, ale ja som bola vždy trochu divná a on sa mi zdal úžasný a on aj bol), bol to fantastický učiteľ, natoľko prísny že nás donútil sa pravidelne učiť, a kľudne sa mohlo stať, že nás pred koncom roka skúšal z prvého učiva, takže sme mali zopakovaný celý zošit po celý rok. Bohužiaľ nás učil len v prvom ročníku, potom odišiel  (na radosť ostatných a hrôzu mňa a kamošky, ktorej sa páčil tiež). Volali sme ho Sargon... Dodnes viem že sa tak volal panovník ktorý založil Akkadskú ríšu(prúser keby to nebola pravda :D ). 

Možno práve kvôli nemu mi dejepis tak prirástol k srdcu... Dúfam, že ho ešte niekedy stretnem a budem mať možnosť potriasť mu rukou a poďakovať sa za všetko...

Budúci rok bude hrozný... Nepripúšťam si horšiu známku ako dvojku, no aj z nej budem zrejme smutná... Takže to budem mať pestré. Keby som si aspoň bola konečne na istom čo chcem...

Ale ja si nie som istá v ničom... Chalani sa mi páčia len dovtedy, kým o mňa nejavia záujem a ja ich pomaly dobíjam. V momente keď začne kecať aká som úchvatná, strácam záujem, vlastne ho prenesiem na inú osobu...

Ako mám vedieť, že keď sa dostanem na výšku, nebudem sa tam desne nudiť a chcieť študovať niečo úplne iné? Dúfam, že nie... ale ťažko povedať, kto sa má vo mne vyznať keď sa v sebe nevyznám sama?

V poslednom čase mám nočné mory, v ktorých maturujem, pritom nič neviem, dostávam štyrku zo slovenčiny a habkám pološialená, že ja nemôžem dostať štyrku zo sloviny, lebo je to jeden z mojich profilových predmetov na UK a nech mi preboha dajú ďalšiu šancu. Mama tvrdí, že mám výčitky svedomia, že sa nič neučím...

Nič si nepamätám z nosky, to bude niečo hrozné, preberať novú látku a zároveň sa doučovať starú. Každý mi hovorí: maturita- formalita, ale... Ja sa bojím. Mám sa čoho? Každý si to musí preskákať sám...